Nebo nadomnou svet vo mne

kvôli tomu aká som trpím, trpím kvôli sebe, kvôli podstate môjho ja...

Nesúď ma za môj pohľad na svet, nenútim ťa v ňom žiť. No neskúšaj v ňom len prežívať, vtedy pálim mosty...

napísané v ceste vo vlaku na posledný víkend

Vezmime si to takto pekne od začiatku. Čo je život? Aký je jeho zmysel? A má vôbec nejaký? Stojí sa celou touto obrouskou hrou na niekoho niečo hlbšie, niečo podstatné? Kam kráčam? Odkiaľ idem? Žijem?

Neznáša to, priam nenávidí. Skoro vstávať, zbaliť všetko potrebné a... odísť. Opustiť miesto jej srdcu tak drahé, miesto, kde toho prežila toľko. Spomienky na jej nedávny život, priateľov, chvíle plné radostí, šťastia... Je to ako vytŕhať si tlčúce srdce z vlastnej hrude. Masochizmus.

Niekto by si mohol myslieť, že idem písať o nejakej mojej najsamlepšej kamarátke, kamarátovi, spriaznenej duši, či nebodaj nejakom priateľovi resp potencionálnom priateľovi... nie! Všetky tieto a podobné dohady majú nekonečne ďaleko od pravdy. Ich limita sa ani náhodou nepribližuje k pravde pravdúcej.

Taky undergroundovy prispevok...

Každý príbeh má svoj začiatok...

Nikto to nečakal, no stalo sa. Ako tomu budeme čeliť? Veľmi ťažko...

zas raz...

ja, dvorný fotograf kráľovstva trinástej dimenzie a môj pohľad na svet

alebo čo kúpiť šialencovi

Trošku staršia básnička, ale snáď sa bude páčiť...

Toto "dielko" som tvorila 3.10.08 o cca 16:19, keď mi už pomaly končila angličtina... stretla som pred hodinou skvelého človeka z brigády, ktorého nevídavam, tak nekonečne mi to zdvihlo náladu...

Dva týždne v raji...