Nebo nadomnou svet vo mne

    Sediac v tme internátnej izby osvetlená len žiarou milovaného notebooku už x-tý krát dookola púšťam koniec filmu tajne, ako dieťa dúfajúc, že sa zmení. No beznádejne...
    Som nainvná? Infantilná? Z časti. Priznávam to bez mučenia. Ale aby ste v tom mali jasno...


    Dnešný deň bol zvláštny sám o sebe. Najskôr som prespala (na izbe pod perinkou) všetky cviká a potom váľala šunky na intráku. Jediná vec, ktorá ma donútila vstať z postele a dokonca vyliezť z izby bola nekonečná, občas obmedzujúca živočíšna potreba a fakt, že máme spoločné záchody...
    Koniec koncov nebyť tohto všetkého tak sa nedostanem do stavu, v ktorom sa nachádzam. Vyššie spomenutá skutočnosť ma doviedla k nekončiacemu pozeraniu filmov. Cez hlúpe americké teenagerske romanticko komedické filmy som sa prepracovala k narnii (princ kaspian). Nevediac čo očakávajúc som úchytkom oka popri icq-ovaní pomaly hltala dej. Netrvalo dlho a bola som v tom. (pre tých hľadajúcich druhý zmysel - nie nemyslela som tým tehotná...). Vtiahlo ma to závratnou rýchlosťou. Ani netuším kedy prešlo tých 2,5hod... Naozaj dobrý film. Až ten koniec...
    Stále púšťam dokola tých istých pár minút dokonale podfarbených skvelou hudbou. Nepamätám si, kedy ma naposledy takto nejaký film prekvapil. Žiadne "a žili šťastne až do smrti"... Škoda no, ale nie všetko býva tak, ako by sme práve chceli.
    Patrím síce medzi tých, ktorý sústavne nadávajú na zavše rovnaké happy konce, ale teraz mi chýbal. Asi je to nejaká vrodená túžba po šťastí, alebo niečo také... Neviem...


    Je neskoro, treba spať. Ráno ma čaká teta zubárka. Hlboko povznášajúci pocit. Prajem pekné sny.

(Niniel)