Nebo nadomnou svet vo mne

Čo odo mňa chceš?
Čo očakávaš?
Snáď letmý úsmev pier,
či slová, ktoré pohladia?

Odpusť...

Ja nemám viac síl,
nemám odhodlanie;
nezvládam žiť,
keď oheň ani netlie.

Nezvládam priložiť polienko,
moja duša pomaly mrie,
ako úbohé jabĺčko
hnije zabudnuté na strome.

A malo také veľké plány,
chcelo byť užitočným;
byť potechou aspoň jednej osoby,
no ostáva opusteným.

Len milé-prázdne slová
znejú odvšadiaľ,
no niekedy viac dáva
sila nemého objatia.

Tak prepáčte jabĺčku,
už padá k zemi;
nebude viac nikomu
sebou kaliť myšlienky.

Ostane samé,
niekde hlboko v tieni,
aby sa mohlo ďalej
rozkladať na kompost priemerný...